Simona Pavkovová

Dobrý deň, volám sa Simona Pavkovová. Narodila som sa v roku 1998 ako zdravé a hravé dieťa plné snov, plánov. Všetko išlo zo začiatku ako malo. Rada som športovala, lietala, bláznila sa. Chodila som na tanečný krúžok, strelecký krúžok a hrávala som futbal za žiakov Skýcova. Neskôr som si našla moju prvú lásku, s ktorou sme bývali v prenajatom byte v Trnave, kde som aj študovala na Trnavskej univerzite odbor ošetrovateľstvo. Všetko išlo podľa mojich snov a vedela som, že už je Luky moja posledná láska a že s ním chcem ostať už do konca života. No však v jeden osudný deň, keď sme cestovali z Trnavy domov za našimi milovanými rodinami, sa všetko toto skončilo. Do cieľa nám chýbalo už len pár minút, keď nám cestu skrížil opitý šofér na diaľnici v protismere… Po troch týždňoch v umelom spánku som sa prebudila v nemocnici a nechápala som, čo sa deje… Z chodiaceho zdravého dievčaťa sa stalo holohlavé dievča na invalidnom vozíku, ktoré sa nevie o seba postarať a navyše aj navždy zostalo bez milovaného Lukyho. Keď som sa dozvedela, čo sa stalo, stratila som chuť do života. Nechcela som ďalej žiť, keď som si predstavovala, čo všetko ma čaká, keďže som mala veľa zranení (opuch a krvácanie do mozgu, krvácanie do brušnej dutiny, zlomený stavec, prepichnuté pľúca, odtrhnutá cela časť tváre). Po príchode domov som nastúpila na rehabilitácie do národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde ma po dvoch týždňoch zase musela prísť zobrať sanitka a previezli ma do nemocnice. Tam mi lekár oznámil, že si ma tam musia nechať a budú ma operovať. V tých horúčavách som bola týždeň bez vody a jedla plus som mala zavedenú sondu do žalúdka, aby z neho všetko išlo von. Po operácii som zase išla domov na preliečenie a znova som sa vrátila do Kováčovej. Po niekoľkých preplakaných dňoch som si všimla nejaké malé pokroky a znova mi zasvietila malá iskrička nádeje. Povedala som si, že musím stále cvičiť, aby som bola na tom tak ako predtým. Moja mamina mi založila zbierku, aby som mohla ísť cvičiť do rehabilitačného centra AXIS Medical v Piešťanoch. A začali sa diať veľké pokroky 😊 Začala som sama chodiť, hýbať rukami, vedela som sa opäť sama najesť, osprchovať. Povedala som si super, budem na tieto rehabilitácie chodiť, aby som bola zase ako predtým. Chodila som aj do hyperbarickej komory, no už zakrátko začali problémy. Nevydržala som tam, začali ma bolieť všetky dutiny, ako keby do Vás niekto reže zaživa, tak sme to prerušili a dohodli sa, že keď budem mat v poriadku tvár, budeme pokračovať ďalej. Musela som ísť aj na operáciu nosa a celej sánky. Teraz už keď mám po operáciách, chcela by som ísť opäť na rehabilitácie, lenže keď mi mamina povedala sumu, tak mi zase úsmev zmizol z tváre. Som na tom už ďaleko lepšie, viem fungovať, ale neviem napríklad utekať, jemná motorika zaostáva, takže stále potrebujem aj pomoc iných. Je to pre mňa o to horšie, lebo práve preto som študovala ošetrovateľstvo, aby som mohla práve ja pomáhať druhým. Ale karta sa obrátila a tú pomoc potrebujem ja.