„Zakaždým keď vychádzam na javisko, vidím v hľadisku malé dievčatko, ktorého nožičky „neposlúchajú“. Sedí a so zatajeným dychom, upiera svoj zrak na pódium hmýriace sa tanečníkmi a spevákmi odetými do pestrofarebných šiat starých otcov a materí. Atmosféra pódia ho pohltila natoľko, že mu po tele naskakujú zimomriavky. Živelný, rytmický tanec, plný farieb a prenikavo-okúzľujúci spev, doprevádzaný strunami huslí i klávesmi akordeónu, sa rozlieha všade na vôkol. Oči sa mu zrazu zahmlievajú slzami. Jedna mu dokonca steká po líci a padá do dlane. „Raz túto nádheru zažijem aj z druhej strany,“ povedalo si. Dievčatko vyrástlo. Dospelo. A hoci ho nohy ani dnes veľmi „neposlúchajú“, stojí na javisku a žije si svoj dávny sen.“
Volám sa Iveta Chalúpková. Pochádzam z malebnej, podtatranskej obce Štrba. Áno, energia vyžarujúca z umenia a folklóru si ma nesmierne podmanila už v detstve. Od roku 2018 som členkou miestnej, ženskej folklórnej speváckej skupiny. Tam si v rámci voľného času precvičujeme svoje bránice, ladíme hlasivky a snažíme sa o zachovanie autentických zvykov našich predkov. Možno si poviete, že na tom nie je nič zvláštne, že si mladá žena plní detský sen. Nebolo by, nebyť tých „neposlušných nožičiek“.
Nakoľko som prišla na svet predčasne v 29. týždni tehotenstva s nízkou pôrodnou hmotnosťou, ktorú sprevádzalo podchladenie, prvé týždne života som strávila v nemocničnom inkubátore. Po troch mesiacoch si ma šťastní rodičia konečne priniesli domov veriac, že ich malá ratolesť je z najhoršieho vonku. Ako čas plynul, ukázalo sa, že čosi nie je so mnou v poriadku. Po motorickej a pohybovej stránke som oproti svojim rovesníkom výrazne zaostávala. Spustil sa teda kolotoč odborných vyšetrení, na základe ktorých mi lekári diagnostikovali závažnú neurologickú diagnózu – detskú mozgovú obrnu. Konkrétne formu spastickej tetraparézy s prevládajúcim postihnutím ľavej hornej končatiny a oboch dolných končatín. Ich verdikt bol priam desivý: „Vaša dcéra sa bude len plaziť.“ Nasledovali roky driny a trápenia. Neľahká operácia dolných končatín, ktorá mi uvoľnila poskracované svalstvo a každodenné cvičenia podľa náročnej Vojtovej metódy. Vďaka milujúcim a obetavým rodičom som v piatich rokoch života okúsila, aký je to pocit stáť na vlastných nohách aj keď len s pomocou blízkych a oporou štvorbodových barlí.
Domáce, ambulantné, pobytové rehabilitácie a liečenia boli mojou neodmysliteľnou súčasťou aj počas školského či študentského života a v podstate sú jeho súčasťou dodnes. A hoci trpezlivosť ruže prináša, napriek tomu mi pri chôdzi robí spoločnosť francúzska barla. Na dlhšie vzdialenosti zase využívam auto. Predpokladáš správne, mám vodičák. A aj keď dnes pomaly, ale isto vyvraciam dávne, nepriaznivé prognózy lekárov, v určitých situáciách (je ich veru neúrekom) stále potrebujem pomoc blízkych a nepohrdnem ani nezištnou pomocou náhodných okoloidúcich. Boj so svojim hendikepom zvádzam krok po kroku už vyše tridsať rokov a nemienim sa vzdať ani v tých nasledujúcich… Najmä nie svojho cieľa, ktorým je samostatný a plnohodnotný život napriek hendikepu. Nádej v celoživotnom boji mi dodávajú predovšetkým špeciálne rehabilitácie, ktoré mi vo veľkej miere pomáhajú eliminovať nepriaznivé dôsledky ťažkej diagnózy. Spomínané zdravotné služby však nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia, preto som častokrát odkázaná na finančnú podporu nadácií a pomoc druhých. Práve vďaka tejto skutočnosti môžem o čosi ľahšie prekonávať prekážky každodenného života a zároveň i jednoduchšie prijímať aj čeliť novým životným výzvam. Ďakujem všetkým za možnosť kráčať vpred!
Odvtedy, keď som ešte ako malá snívala o tom, že raz vystúpim na javisko po vlastných ubehlo už naozaj veľa rokov. No ani dnes ako dospelá, neprestávam veriť svojim snom, pretože iba sen, ktorý nemáš, sa nemôže splniť. 😊
