„Dostala som do vienka.“
„Dobre urobí každý, kto sa postaví na vlastné nohy, aj keď sú tie nohy akékoľvek.„ Tak znejú slová nemeckého spisovateľa a básnika, Theodora Fontane. Aj tie moje majú jazvy, chybičky krásy, občas poriadne bolia a neraz i zrádzajú, ale… sú!
Volám sa Iveta Chalúpková, mám 33 rokov. Žijem v podtatranskej obci Štrba. Od narodenia zdolávam dôsledky neurologického ochorenia, ktorým je spastická forma detskej mozgovej obrny – triparéza. A aby toho nebolo málo, mám pridružené aj ďalšie diagnózy ako sú skolióza a lordóza chrbtice či cervikobrachiálny syndróm. Keďže základná diagnóza má spastickú formu (t. j. zvýšené napätie svalov), najviac som obmedzená v pohybe. Pri chôdzi, na krátke vzdialenosti používam barlu (neudržím rovnováhu), na dlhšie trasy a prepravu zase invalidný vozík či osobný automobil.
Navzdory neľahkému hendikepu, beriem život s humorom a užívam si ho naplno ako sa len dá a koľko mi to môj zdravotný stav dovoľuje. Milujem šoférovanie, prírodu, horkú čokoládu, poéziu, divadlo a folklór. „Milujem ten súzvuk duší s rytmom v tanci, hoc nohy moje netancujú. Ani na jeseň, ani v marci.“ Energia vyžarujúca z umenia a folklóru si ma nesmierne podmanila ešte v detstve a pretrváva dodnes.
Už osem rokov si vo voľnom čase ako členka, miestnej, ženskej folklórnej speváckej skupiny, síce s pomocou, ale o to vždy väčšou radosťou a hrdosťou obliekam tradičný šat našich starých mám. Odetá v kroji sa často stretávam so zvedavými pohľadmi a otázkami neznámych. „Slečna a Vám sa čo stalo?“ Zvedavosť nedá neopýtať sa, keď zahliadnu, že mi pri chôdzi robí spoločnosť francúzska barla. Vtedy len s tajomným úsmevom na perách poľahky poznamenám: „Dostala som do vienka.“
Popri osobných záujmoch a rehabilitáciách, ktoré tvoria neodmysliteľnú súčasť môjho života, mám tiež status zamestnanca. Pracujem v oblasti administratívy územnej, miestnej samosprávy. Hoci prognózy lekárov neboli na moju adresu v minulosti vôbec optimistické, vďaka obetavým rodičom a mne vlastnej cieľavedomosti poznám ten skvelý pocit „stáť na vlastných nohách“. V určitých situáciách (je ich veru neúrekom), ale stále potrebujem pomoc blízkych a nepohrdnem ani nezištnou pomocou náhodných okoloidúcich.
Boj so svojim hendikepom zvádzam krok po kroku už vyše tridsať rokov a nemienim sa vzdať ani v tých nasledujúcich… Nádej mi dodávajú predovšetkým špeciálne rehabilitácie, ktoré mi vo veľkej miere pomáhajú eliminovať nepriaznivé dôsledky ťažkej diagnózy. Hendikep je naozaj drahý „koníček“ a má tiež jednu nevýhodu – je na celý život. Nemožno ho odložiť kamsi do kúta a tváriť sa, že nejestvuje.
Hoci chodím do práce, je vysoko nad moje možnosti poryť výdavky súvisiace so zabezpečením špeciálnej rehabilitačnej liečby. Spomínané zdravotné služby nie sú totiž hradené z verejného zdravotného poistenia, preto som častokrát odkázaná na finančnú podporu nadácií a pomoc druhých. Práve vďaka tejto skutočnosti môžem výrazne ľahšie prekonávať prekážky každodenného života a zároveň i jednoduchšie prijímať aj čeliť novým životným výzvam.
Ďakujem za možnosť kráčať vpred!
