Sebi je chlapček s výraznými očami a anjelskou tváričkou. Na prvý pohľad nie je vidno, aký ťažký životný príbeh si nesie na svojich drobných ramienkach. Maminka prežívala pohodové a bezproblémové tehotenstvo a všetci sa tešili na ďalší prírastok do rodiny. Až do 5.mesiaca, kedy sa začali nenápadne objavovať komplikácie. Drobné náznaky, že čosi nie je v poriadku. Boli potrebné doplnkové vyšetrenia a kontrolné odbery. Tie však prinášali opakovane uspokojivé výsledky. V siedmom mesiaci musela byť maminka hospitalizovaná kvôli vysokému krvnému tlaku a ostať pod lekárskym dohľadom v nemocnici. Pri jednej nedeľnej návšteve rodiny jej zrazu odtiekla plodová voda a behom hodiny nastali kontrakcie.
Pôrod prebehol v poriadku, hoci sa Sebi narodil ako predčasniatko. Radosť bola obrovská. A potom sa to stalo… hodinu po pôrode prestal Sebi dýchať, musel byť napojený na kyslík a 3x resuscitovaný. Bol nutný prevoz do Bratislavy. Akoby to nestačilo, kvôli silnej búrke nebol možný transport vrtuľníkom a tak bola poslaná po neho sanitka s inkubátorom. Sestrička dobehla za maminkou a spýtala sa, či ho chce ešte pred prevozom vidieť. Ten pohľad bol zdrvujúci – priesvitný chlapček s kostičkami obtiahnutými svetlomodrou pokožkou. Lekárka zo sanitky išla priamo na vec a navrhla, aby sa so svojím dieťatkom rozlúčila, lebo asi neprežije prevoz. V tom momente sa jej zrútil celý svet, psychicky a fyzicky padla na dno…nastali popôrodné komplikácie, krvácanie a celkové vyčerpanie. Primárka v nemocnici na Kramároch sa na druhý deň telefonicky spojila s maminkou a podala konečne dobrú správu – Sebi to zvládol a chce žiť, spolupracuje a darí sa mu stále lepšie. Aj nasledujúce vyšetrenia prinášali dobré výsledky a vyzeralo to, že nakoniec bude všetko v poriadku. Až magnetická rezonancia hlavičky ukázala nález na mozočku. Z dôvodu, že ostal pri zástave dýchania dlho bez kyslíku, došlo k trvalému poškodeniu.
Po prevoze do nemocnice v Trenčíne nastal maratón vyšetrení, ktoré neprestávali ani po prepustení. Po roku a pol bola stanovená diagnóza: Detská mozgová obrna. Sebi začal hneď rehabilitovať, v Čechách aj na Slovensku, a snaha urobiť pre neho čo je v silách a možnostiach rodiny nekončí. Najväčšie zázemie a oporu má práve v nej. Keď si po neho prišli do nemocnice a mohli ho po nekonečne dlhom čase vziať domov, boli nesmierne šťastní. Vtedy 2-ročná sestrička, hrdo ohlásila: „Dedo, už ho mám, už ho nesiem!“ A aj dnes, vždy, keď sa Sebi ráno zobudí a krásne sa na vás pozrie a usmeje, je to tá najkrajšia odmena za toľké úsilie a prísľub do ďalších dní – Som tu a bojujem!
