Lenka je moja sestra, a keďže by nikdy nenapísala svoj celý životný osud, musím vám ho povedať ja.
Lenka má 21 rokov, je mladá, šikovná a hlavne dobrosrdečná, bude to už siedmy rok, čo Lenka bojuje s chorobou, ktorú nikto nevie pomenovať. Lenka mala štrnásť, keď sa jej problémy začali stupňovať. Chodila od dverí k dverám, z nemocnice do nemocnice, lekári si ju medzi sebou pohadzovali, lebo boli bezradní. Od toho roku podstúpila nespočetné množstvo vyšetrení a zákrokov, ktoré mali za úlohu zistiť niečo viac o chorobe, ktorú nik nepozná. Samozrejme, že natrafila na ľudí, ktorí ju brali len ako ďalšieho pacienta, ktorého potrebujú poslať domov. Ale vo svojom príbehu spoznala tiež ľudí, ktorí mali záujem pomôcť jej objaviť názov tej zákernej diagnózy. Je neuveriteľne ťažké pozerať sa na človeka, s ktorým vám prúdi v žilách tá istá krv a nevedieť mu pomôcť. Netrúfam si ani len tipnúť, aké je nevedieť, čo mi je, žiť v neistote z ktorej vás nevie nik dostať a čakať, čo sa ešte môže pokaziť. Lenka má môj veľký obdiv. Nevzdala sa. Ľudí, ťahajúcich ju smerom, ktorým sa uberať nechcela, prestala počúvať. Vnímala doktorov, rodinu a priateľov, ktorí ju neopustili a sústredila sa na to dobré, verila ako aj verí, že každé ráno spolu z prvým slnečným lúčom nám všetkým svitá na lepšie zajtrajšky. Ďalšiu vlastnosť, ktorú si na Lenke cením, je vytrvalosť. Je vybavená veľkou schopnosťou nevzdať sa. Aj vďaka tomu neprestávala a hľadala ďalšie možnosti, ďalších ľudí, ktorí by jej vedeli pomôcť. A našla ich napríklad aj tu v ‚Piešťanoch/Axise‘. Všetkým tým, ktorí Lenku posúvajú vpred, by som sa chcel poďakovať. ĎAKUJEM.
Lenka momentálne pomáha prekonať prekážky deťom, ktoré sú trošku iné. Vo chvíli, keď sa jej úsmev stretne s úsmevom dieťatka, nastáva vzájomná terapia.
“Lele, ďakujem za to, že mi ukazuješ, ako veľmi mám byť vďačný za svoj život, za to, že chodím po vlastných nohách, za to, že sa mi netrasú ruky, že môžem robiť každodenné maličkosti. Ďakujem za to, že napriek svojim problémom si tu vždy pre nás a ukazuješ nám cestu. Aj keď je na ceste veľa sĺz a strachu, pomôžeš a privedieš nás k nášmu vysnívanému cieľu…ďakujem.”
Videl som mnoho ľudí, ktorých choroba zmenila. Niekde hlboko v nich zlomila samých seba. Lenke sa to nestalo. A ja veľmi prosím…ak môžete, pomôžte teraz Lele na ceste za svojim snom. Za takou “banalitou”, ktorej cenu si neuvedomíme, kým ho máme, na ceste za ZDRAVÍM.
